Mapa - Širáz (Shiraz)

Širáz (per. شيراز, v prepise: Šíráz ) je historické a univerzitné mesto v juhozápadnom Iráne. Hlavné mesto provincie Fárs. Nachádza sa v južnej časti pohoria Zagros, resp. na okraji Iránskej plošiny, v nadmorskej výške 1 486 metrov nad morom. Je významným obchodných a dopravným centrom. Nachádza sa v ňom medzinárodné letisko. V meste sídlia viaceré cementárne, cukrárne, textilné továrne a továrne na hnojivá. Podobne ako v iných iránskych mestách aj v Širáze prekvitá tkáčstvo a tradičná intarzia. Mesto je známe pre pestovanie viniča a výrobu vína.

Širáz má relatívne mierne podnebie, ktoré umožňuje pestovanie veľkolepých záhrad. Je tiež významnou dovolenkovou destináciou. Býva označovaný ako „mesto ruží a básnikov“, či ako hlavné mesto perzskej poézie. Má tiež titul dár al-’ilm domov múdrosti, resp. poznania. V roku 2016 mal 1 565 572 obyvateľov. Neďaleko Širázu sa nachádza historické mesto Perzepolis a lokalita Naghš-e rostam.

Brána Koránu (Darvázeh Kur’an) Širáz bol dôležitým sídlom už v staroveku, počas seleukovského obdobia (312175 pred Kristom). Význam si zachoval aj za vlády Partov (247 pred Kristom224 po Kr.) a Sásánovcov (asi 224651 po Kr.).

Islamské mesto pravdepodobne bolo pravdepodobne založené, resp. obnovené niekedy na prelome 7. a 8. storočia. V 9. storočí Fárs obsadil Saffárovec Ja’kúb ibn Lajth, ktorý z mesta urobil svoje hlavné mesto. Jeho brat Amr nechal v roku 894 vystavať Kongregačnú (aj Zhromažďovaciu) mešitu nazývanú Ategh džámeh (’Atík džámí). V roku 933 bolo mesto obsadené šiitskymi Bújovcami, ktorí z neho urobili významné kultúrne a obchodné centrum. Rozvíjala sa v ňom islamská teológia, mystika i poézia. V meste sa tiež mali nachádzať dva chrámy ohňa. V druhej polovici 10. storočia bola v meste Bújovcami vystavaná obrovská knižnica, ako aj rozsiahle záhrady, paláce, bazáry, mešity a karavanseraily.

náhľad]] Niekedy v rokoch 1047/48 mesto prešlo pod nadvládu Seldžukovca Tughril Bega. Správcom v meste však naďalej zostal Bújovec Abú Kálídžár ibn Sultán ad-Dawla. Po ňom sa vlády nad mestom ujal jeho syn Fulád Sultán. Jeho vláda ale započala obdobie nestability a nepokojov. Fulád bol v roku 1062 zvrhnutý kurdským vodcom Fadlújom, ktorý bol naopak už o rok porazený Káwurdom z Kermánu. Boje Širáz vyčerpali a jeho územie bolo vystavené pravidelnému plieneniu. Po smrti Malikšáha v roku 1092 seldžucká moc nad Fársom upadla. V rámci bojov medzi miestnymi emirmi mesto vystriedalo viacero vlastníkov, postupne nad ním vládli Čawlí Sakaw, Karača, Mengü-Bars a Búz-Ábeh. Počas ich vlád bolo v meste vystavaných viacero madras, ktoré potvrdzovali význam mesta vo svete islamskej vzdelanosti. Za vlády posledného zmieneného mesto počas jeho výprav údajne vyše dve desaťročia spravovala jeho žena Záhida Chátún.

vľavo V polovici 12. storočia sa moci v meste ujali Salghúrovci, ktorí mu priniesli novú prosperitu. Dynastickí vládcovia nechali v meste vystavať množstvo neziskových nadácií, prevažne madrás, mešít a ribátov. Zakladateľ dynastie Sunkur ibn Mawdúd bol pochovaný v ním vystavanej mešite Sunkuríjja a aj dve storočia po smrti sa tešil veľkej úcte, čo dokladá skutočnosť, že sudcovia prijímali prísahy vzývajúce jeho meno. Koncom 12. storočia Fárs zasiahla kríza spôsobená vnútornými spormi, vypukol hlad a mor. Novú prosperitu priniesol až Sa’d ibn Zangí (11951226), ktorý mesto nanovo opevnil a vystaval. Svoju moc rozšíril aj do Kermánu a zaútočil dokonca na Irak, kde bol však odrazený chórezmským vládcom. Po návrate domov sa v boji stretol so svojím synom Abú Bakrom, no obyvatelia mesta podporili Sa’da, ktorý sa tak vlády v meste ujal až po otcovej smrti v roku 1230/31.

V 13. storočí vtrhli do Perzie Mongoli. Abú Bakr sa im prezieravo nepostavil na odpor a uznal ich nadvládu. Širáz tak bol na rozdiel od iných perzských miest ušetrený. Obdobie ale znamenalo koniec mestskej prosperity, keďže nové dane uvalené mongolskými vládcami mesto ekonomicky vyčerpávali. Aj napriek tomu bola v tomto období v meste vystavaná rada nových stavieb. Po smrti Abú Bakra (1261) sa celý Fárs dostal do nepokojov, ktoré viedli ílchána Hülegüa k vyslaniu armády. Miestni však mongolské vojsko porazili. Poslednou členkov rodu Salghúrovcov bola Abiš bint Sa’d, manželka Hülegovho syna, ktorá ako manželský podiel dostala majetky v meste a mestské dane. V roku 1266 Širázčania Mongolom opäť odmietli vydať peniaze mestskej kasy a krajina sa opäť dostala do nepokojov. Ílchán Tegüder ustanovil sa správkyňu mesta Abišu. Za jej spravovania mesto zasiahli obrovské suchá a hladomor, ktoré si mali vyžiadať okolo stotisíc obetí. Po Abišinej smrti niekedy v rokoch 1286/1287 v meste vypukli ďalšie nepokoje, ktoré však Mongoli tvrdo potlačili. Mongoli Širáz finančne vyčerpávali, no aj za ich nadvlády došlo k výstavbe viacerých stavieb. Vznikla napríklad Nová mešita či pevnosť Bágh-e Tacht. V rokoch 13441349 prebiehala výstavba svätyne Šáh-e Čerágh.

Interiér svätyne [[Šáh-e Čerágh]] V roku 1353 Širáz obsadil Muzaffarovec Mubáriz ad-Dín Muhammad. Mesto počas svojich výprav v rokoch 1387 a 1393 dvakrát obsadil Tímúr (Tamerlán). Tímúrovskí vládcovia o mesto bojovali so zväzmi Kara Kojunlu a Ak Kojunlu. Niekedy v rokoch 1436 až 1451 mesto navštívil Benátčan Giosafat Barbaro, ktorý ho opísal ako veľké mesto s vysokými hlinenými múrmi, hlbokými priekopami a množstvom vynikajúcich mešít a dobrých domov. Malo v ňom žiť množstvo obchodníkov, celkovo viac ako dvestotisícová populácia. Z remesiel zvlášť vyzdvihol šperkárstvo, ktorého kvalitu o päťdesiat rokov neskôr potvrdil aj Ludovico di Varthema.

Vnútorný dvor tzv. Ružovej mešity (Masdžed-e Násir ol-Molk) V roku 1503 mesto obsadili Safíjovci. Oblasť Fársu i Širáz boli za ich vlády pôvodne riadené pomerne autonómne, čo viedlo k ich rozmachu a rozvoju. V roku 1615 bola vystavaná Veľká knižnica (neskôr madrasa), vďaka ktorej Širáz svojím učením naďalej súperil aj s Bagdadom. V roku 1617 v Širáze zriadila továreň anglická Východoindická spoločnosť. Politicko-ekonomická situácia mesta sa zmenila v roku 1632, keď boli posledný širázsky správca Imám Kulí Chán a ďalší príslušníci jeho rodu zavraždení na rozkaz šáha Safího I., následkom čoho správa Širázu prešla na šáhov díwán. Napriek katastrofálnym záplavám v rokoch 1630 a 1668 mesto zostalo pomerne zachované. Postupne však prichádzalo o význam, prestíž i bohatstvo. V 17. storočí mesto navštívili mnohí Európania: Delia Valle (16121621), Thomas Herbert (1628), Tavernier (16321668), Thevenot (1663), Chardin (16661669, 16721677), Fryer (16761678), Kaempfer (1683) a Cornelius de Bruin (17021704), ktorí zachovali početné opisy jeho upadajúceho stavu. V meste bol tiež dočasne otvorený karmelitánsky dom a sídlil v ňom rád dhahabíjja.

Hammam v argu (citadele) Karima chána V roku 1724 mesto vyplienili afganskí útočníci. Nový vládca Nádir Šáh ho však nechal obnoviť a za správcu dosadil Takího Chána Širázího ibn Hádždžího Muhammada. Takí ale proti Nádir Šáhovi v roku 1744 povstal, v dôsledku čoho Širáz opätovne zachvátili boje. Mesto bolo vyplienené a veľká časť jeho obyvateľstva zmasakrovaná. Podľa prameňov boli v šírazskych záhradách navŕšené dve obrovské hromady ľudských lebiek. Po smrti Nádir Šáha v roku 1747 bola veľká časť historických budov zničená v rámci bojov o moc. Po nástupe dynastie Zandovcov (17501794) ale došlo k obnove mesta. Zakladateľ dynastie, vakíl Karím chán Zand, urobil z mesta hlavné mesto svojej ríše a nechal ho vyzdobiť početnými dekoratívnymi budovami, vrátane svojho mauzólea, mešity a bazára. Okolo mesta postavil vysoké hradby a suchú priekopu. Nechal tiež vystavať pevnosť (argh, arg, archu). Mesto malo jedenásť štvrtí. Opäť sa vzmáhal obchod. Začalo sa s výrobou skla. Arméni a Židia v meste začali pestovať hrozno a vyrábať víno, ktoré následne predávali na indický trh.